Nemecký novinár Peter Seewald, známy svojimi bestsellermi rozhovorov s emeritným pápežom Benediktom XVI., sa počas dovolenky na malom gréckom ostrove zamýšľa nad svojím návratom k Bohu po tom, čo prežil búrlivú mladosť, vystúpil z Cirkvi a znova sa do nej vrátil. Na svoj návrat spomína slovami: „Ani neviem, kedy som opäť začal myslieť na Boha. Mohlo to byť na nejakej svadbe, keď bolo treba ísť do kostola, pretože snúbenci si zakladali na romantickom prostredí. Človek pri takejto príležitosti len nečinne posedáva, drží ruky voľne zložené a z nudy pozoruje barokovú klenbu kostola, kde bacuľatí anjeličkovia vijú veniec okolo Panny Márie či mocní archanjeli s kopijami a mečmi vyháňajú padlého Lucifera. Možno sa to však udialo na nejakom pohrebe alebo keď som počul pieseň All the lonely people od Beatles. Je to však dlhý príbeh.“ Peter Seewald (* 1954) pracoval ako reportér v uznávaných nemeckých periodikách Spiegel, Stern či Süddeutsche Zeitung a neskôr pôsobil ako nezávislý novinár. Napriek tomu, že bol prívržencom marxizmu a otvorene sa hlásil ku krajnej ľavici, v novinárskej praxi sa venoval aj náboženským témam. Po jednom z hĺbkových rozhovorov s kardinálom Josephom Ratzingerom, v tom čase prefektom Kongregácie pre náuku viery, vznikla kniha rozhovorov s názvom Soľ zeme. Kresťanstvo a katolícka cirkev na prelome tisícročí. Rozhovor s Petrom Seewaldom (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1997). Práve táto publikácia bola pre autora podnetom, aby sa vrátil do Katolíckej cirkvi, z ktorej v roku 1973 vystúpil, hoci bol vychovávaný v katolíckej rodine. V súčasnosti žije v Mníchove, je ženatý a má dvoch synov.   Ukážka z knihy Priebeh opätovného vstupu sa v žargóne Cirkvi nazýva „rekonciliácia“, zmierenie. Tajomstvo spočíva v tom, že sa nehľadá to, čo rozdeľuje, ale to, čo spája. Keď som so svojím františkánskym pátrom odriekal nad Bibliou Apoštolské vyznanie viery, dali sme si horcovú pálenku, ktorá sa odrazu objavila v jednej skrini, a posilnení duchom zbožnosti a múdrosti sme natrafili na Pána Boha. Lebo sme si mysleli, že sa to tak patrí. Môj návrat k Bohu a do Cirkvi sa koniec koncov vzhľadom na flirty a obletovanie nijak neodlišoval od veľkej lásky. Tu sa počíta iba nádej alebo zronenosť, viera alebo temnota – tá alebo žiadna iná. A mňa pritom ani tak nezaujímala Cirkev zdola alebo tá zhora, ale vždy iba tá od NEHO. Jej miesto je určené už dvetisíc rokov a nesmie sa opustiť. Je vždy tam, kde je kríž. Iba kríž. Ale pod jeho kmeňom sa skrýva vôbec nie veľmi hlboko tajomstvo sveta. Život ide ďalej. Spím rovnako zle ako predtým a ešte aj dnes mi padne nesmierne ťažko, aby som krotil svoje priania a nestal sa ich zajatcom. Veľa otázok zostalo nezodpovedaných. Niektoré ma trápia, ale prišiel som na to, že tie ostatné nestoja za to, aby som sa s nimi zahadzoval. Ale tiež som sa začal pozerať z iného uhla pohľadu a snažím sa, aby som vymoženosti náboženstva neprijímal iba ako samozrejmosť. Lebo viem, že ich musíme v budúcnosti obhajovať rovnako ako demokraciu a mier. Moje chápanie záležitostí viery sa stalo celkom naivným a nemôžem vylúčiť, či nebude ešte naivnejšie. Dôležité je nájsť stred, ktorý z viery nerobí niečo fanatické, ani príliš obyčajné. Človek musí mať trocha dôvery. Lepšie povedané, dosť veľa dôvery. Musí mať vďačnosť, aby sa naučil niečo si vážiť. Človek potrebuje byť pripravený načúvať slovám, symbolom, Božím zásahom, pomoci druhým – bez nich to nejde. Nakoniec potrebuje vyrovnanosť a rozvážnosť. Ako hovorí príslovie: anjeli vedia iba preto lietať, lebo neprikladajú ničomu veľkú váhu.